Orgánovo-nešpecifické protilátky proti antigénom jadra (ANA) (napr. dsDNA, extrahovateľné nukleárne antigény, históny, nukleoproteíny a iné) slúžia predovšetkým na diagnostiku a monitorovanie liečby SLE (systémový lupus erythematosus), ale tiež na diagnostiku ďalších autoimunitných ochorení. Vyšetrenie sa uskutočňuje metódou nepriamej imunofluorescencie (NIF), pri ktorej ako substrát slúži vrstva ľudských nádorových buniek Hep2 (bunková línia z ľudského karcinómu hrtana). Výsledný obraz je pozorovateľný vo fluorescenčnom mikroskope. V niektorých vzorkách sú pozorovateľné aj štruktúry jadierok, chromatínovej doštičky, deliaceho telieska, pólov alebo vlákien deliaceho vretienka, jadrovej membrány a pórov v jadrovej membráne, centriolov (centrozóm), peroxizómov, Golgiho komplexu, či cytoskeletu.

Miera intenzity fluorescencie: negat. (negatívny výsledok), pozit. + (hraničný výsledok), pozit. ++ (slabo pozitívny výsledok), pozit. +++ (pozitívny výsledok)

pozit. ++++ (silne pozitívny výsledok).

Frekvencia vyšetrenia: 2-krát týždenne. Frekvencia indikácie: 1-krát za 3 mesiace.

Metóda NIF je zlatým štandardom vo vyšetrovaní autoprotilátok, je celosvetovo primárnym skríningovým vyšetrením ANA autoprotilátok v triede IgG a je vysoko senzitívna. Umožňuje vyšetrenie základného spektra orgánovo nešpecifických protilátok, ale nemôže presne určiť špecificitu antigénu, proti ktorému je protilátka namierená. Na potvrdenie konkrétneho antigénu je následne po vyšetrení ANA NIF indikovaný imunošpecifický test (ELISA alebo imunoblot). Výsledok je hodnotený komplexne spolu s výsledkom imunošpecifického testu. Aj napriek tomu nastávajú situácie, keď na tkanivových rezoch detegujeme pozitivitu, ale dostupnými metódami nie je možné pozitivitu potvrdiť. Dôvodom je existencia autoantigénov, ktoré ešte neboli identifikované. Vzorky sú pre metódu NIF riedené v pomere 1:80.

S nálezom pozitivity jednej alebo viacerých autoprotilátok (ANA najčastejšie) sa môžeme okrem chorôb s autoimunitnou imunopatogenézou, stretnúť aj v rámci tzv. autoimunitného laboratórneho syndrómu: u zdravých osôb (výskyt stúpa s vekom), u pacientov vyšetrených vo včasných štádiách po akútnych infekčných zápaloch, u chronických infekcií (recidivujúce tonzilitídy, herpetické infekcie), u niektorých imunodeficiencií a prechodne aj po imunostimulačnej liečbe. Pri dlhodobom pretrvávaní a hlavne pri progresii nálezu je vhodná ďalšia diferenciálna diagnostika. Stanovenie autoprotilátok slúži nielen na diagnostiku autoimunitných ochorení, ale v niektorých prípadoch sa používajú k vyhodnoteniu závažnosti stavu pacienta, sledovaniu remisie, relapsu ochorenia a na monitorovanie liečby. Okrem poznania asociácií autoprotilátok

s určitými nozologickými jednotkami je potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, aká je metóda ich stanovenia – čím je citlivejšia, tým skôr zachytí aj nízke titry fyziologických autoprotilátok. Preto pozitívny nález je vždy nutné hodnotiť v kontexte s klinickým stavom pacienta a výsledkom ostatných pomocných vyšetrení.

Zdroj obrázka: https://www.anapatterns.org/